O čom sú kniha aj kurzy - stručné zhrnutie

"Poslušné dieťa môže byť zbožným prianím aj pýchou radu nepoučených rodičov. Keď sa potom takéto dieťa hoc aj "chytí partie", nešťastní rodičia často hovoria: Veď on to bol taký dobrý chlapec (poslušné dievča)... popravde sa nič nezmenilo. Sú stále poslušní. Lenže teraz poslúchajú niekoho iného."

 

Tieto vety nájdete na zadnej stránke obálky knihy Respektovat a být respektován, ktorú napísali štyria českí psychológovia: P. Kopřiva, J. Nováčková, D. Nevolová a T. Kopřivová.

"Poslušné dieťa môže byť zbožným prianím aj pýchou radu nepoučených rodičov. Keď sa potom takéto dieťa hoc aj "chytí partie", nešťastní rodičia často hovoria: Veď on to bol taký dobrý chlapec (poslušné dievča)... popravde sa nič nezmenilo. Sú stále poslušní. Lenže teraz poslúchajú niekoho iného."

 

Tieto vety nájdete na zadnej stránke obálky knihy Respektovat a být respektován, ktorú napísali štyria českí psychológovia: P. Kopřiva, J. Nováčková, D. Nevolová a T. Kopřivová.

 

Kniha je na trhu už deviaty rok a patrí v záplave kníh o výchove k tým stále žiadaným. Hojne navštevované sú aj rovnomenné kurzy .

 

Mnoho dospelých má za to, že je potrebné mať deti hlavne rád a myslieť to s nimi dobre. V mene lásky a dobrých úmyslov sa však niekedy používajú výchovné prostriedky, ktoré sa nezlučujú s rešpektom a ľudskou dôstojnosťou - hrozby, tresty, zosmiešňovanie, "podplácanie" odmenami a i. Dospelí si želajú, aby sa deti správali s rešpektom k druhým ľuďom. K tomu ale potrebujú zažiť samy na sebe rešpekt od dospelých. Nestačí, keď o vzájomnom rešpekte iba počujú alebo ho vidia okolo seba.

 

Niekto sa môže obávať, že keď sa bude správať k deťom rešpektujúcim spôsobom, tak si deti budú robiť, čo chcú. To je ale nedorozumenie. Tento prístup nemožno zamieňať za všedovolujúcu výchovu. Rešpektovať znamená opustiť mocenský, manipulatívny prístup vo výchove a vzdelávaní a vymedzovať toľko potrebné hranice inými, rešpektujúcimi a pritom účinnými spôsobmi. Tie dávajú nielen "stopku" v danej situácii, ale najmä budujú niečo pre ďalší život - morálku opretú o zvnútornené hodnoty, podľa ktorých budú deti zvažovať svoje správanie aj vtedy, keď na blízku nebude žiadna "kontrola". Niekedy to z vonkajšieho pohľadu vyzerá, že sa pri nesprávnom správaní deje s dieťaťom to isté, ako pri autoritatívnej výchove: aj pri rešpektujúcej výchove ho odvedieme preč, keď cez upozornenia ubližuje iným deťom, nenecháme ho ničiť hračku, nekúpime vec, ktorú si "vydupává". Zásadný rozdiel je v tom, čo dieťa pri tom počuje. Pri autoritatívnej výchove to býva často krik, obvinenia, že je "zlé", pripomínajú sa pokĺznutia z minula ("ty už zase..."), dieťa sa trestá (t.j. mocnejší človek opláca dieťaťu zlobu tým, že mu ubližuje). Pri rešpektujúcom prístupe dieťa v rovnakej situácii počuje často empatiu, informáciu, prečo toto správanie nie je prijateľné, nezmiešava sa hodnotenie osoby s hodnotením správania (dieťa je v poriadku, toto správanie teraz nie). Dieťa má možnosť situáciu samo riešiť či spoluriešiť, naďalej zmýšľa o sebe pozitívne a má šancu vytvoriť si vysokú sebaúctu.

 

Sebaúcta má kľúčový význam pre to, ako sa správame sami k sebe, k druhým ľuďom, ale aj k prírode a k veciam. Kto sa naučí vážiť si sám seba, naučí sa tiež vážiť si ostatných. Dieťa, ktoré si o sebe myslí, že je "naničhodník", nemá vlastne žiadny dôvod správať sa dobre a slušne.

 

Prvou témou v kurzoch je oznamovanie oprávnených požiadaviek. Deťom často nevadí ani tak to, čo po nich chceme (obliecť sa, upratať...), ale forma, akou to oznamujeme. Prečo tradičné prístupy (príkazy, hrozby, vyčítanie, dávanie za vzor...) často nezaberajú? Vyvolávajú v dieťati negatívne emócie: som neschopný, nemajú ma radi, nemá cenu sa nejako snažiť. A ako to teda hovoriť inak? Na kurze sa preberajú všeobecné zásady aj konkrétne komunikačné postupy.

 

Nemenej dôležitá je aj druhá téma - téma emócií. Bežné reakcie na emócie druhých často nepomáhajú, hoci sú dobre mienené (zľahčovanie, vypytovanie sa, rady...). Ak si osvojíme základné pravidlo, že na emócie máme reagovať v prvom rade empatickou reakciou a s vysvetľovaním počkať, až sa emócie utíšia, potom sa mnoho situácií vyrieši ľahšie a rýchlejšie.

 

Nevhodné správanie detí nemôže zostať bez odozvy. Väčšina dospelých je presvedčená, že potrestať dieťa za to sa jednoducho musí. Tresty síce niekedy účinkujú, ale ich pôsobenie býva len krátkodobé. Riziko je v tom, že učí deti správať sa správne len zo strachu. Keď nebude v blízkosti nikto, kto má moc ich potrestať (alebo odmeniť), nie je dôvod sa správať správne. Netrestať ale neznamená nerobiť nič! Táto lekcia učí rozlišovať prirodzené dôsledky od trestu a ponúkne alternatívne postupy založené predovšetkým na spoluúčasti detí na riešení situácie a na náprave.

 

Prekvapením bývajú riziká pochvál, odmien a súťaží. Hoci sú vo všeobecnosti príjemné, majú svoje nežiadúce účinky - znižujú ochotu detí učiť sa a správať sa správne, ak za to nič nezískajú. Dávať druhým najavo, že sme si všimli, čo urobili správne a dobre, je veľmi dôležité. Ide ale o formu, akou to oznamujeme. Niektoré spôsoby vytvárajú závislosť na autorite a učia robiť veci pre spokojnosť druhých ľudí, nie pre vec samotnú. Sú však aj formy pozitívnych oznámení, ktoré podporujú sebaúctu a rozvoj pozitívnych vlastností.

 

Tí, ktorí sú presvedčení o hodnote partnerského prístupu, dostanú v knihe i na kurzoch ponuku komunikačných nástrojov až do úrovne konkrétnych zručností, ktoré môžu pomôcť zachovávať rešpektujúci prístup v každodenných situáciách a viesť deti namiesto k pasívnej poslušnosti k vytváraniu skutočnej zodpovednosti a samostatnosti.

 

 

 

Jana Nováčková